Рудольф Слобода - все книги по циклам и сериям | Книги по порядку

Slobodný takmer päťdesiatročný muž Ján Biely, alkoholik, ktorý sa kvôli žene rozhodne začať nový život a sám sa prihlási na protialkoholické liečenie.

V románe Krv (1991) autor na pozadí spomienok z predchádzajúcich rokov života zobrazil udalosti, ktoré viedli k spoločenskému zvratu v novembri 1989. Román, tak ako všetky Slobodove diela, je vo svojej podstate postavený na jeho vlastných zážitkoch a životných skúsenostiach. Výraznou črtou jeho prozaickej tvorby je charakteristický rozprávačský štýl. Základné motívy diela sú vystavané na láske, žiarlivosti, erotike, sexuálnych vzťahoch, ale i osamelosti a hľadaní zmyslu života.

Rubato znamená po taliansky nepravidelne, nepokojne, s meniacou sa rýchlosťou, zároveň aj skladbu v nie celkom predpísanom tempe. Také je aj Slobodovo Rubato, voľné pokračovanie . Opisuje osudy bezdetnej vydatej štyridsiatničky Uršule žijúcej v malej dedine. Uršuľa sa znova prejavuje ako bystrá, racionálna žena, ktorá sa nemôže vymaniť spod ťarchy svojho dávneho zločinu, vraždy manžela Jana Hodžu, preto ustavične hľadá v sebe, vo svojom najskrytejšom vnútri akési čisté zrnko, čosi dobré, nenarušené, čosi, čo ona nazýva svojím Bohom. Navonok je triezva, chladná, ukazuje sa však, že v skutočnosti ňou všetko hlboko prechádza, zanecháva stopy. Možno by sa dalo povedať, že kým Uršuľa premýšľa o veciach nie celkom každodenných, ozajstný život jej uniká.

Poviedky zo zbierky Útek z rodnej obce boli pôvodne publikované v časopisoch Slovenské pohľady, Romboid, Literárny týždenník, Dotyky, Mladá tvorba. Obsahujú postavy a postavičky hrdinov, ktorých v zásade jednoduché kolízie a zápletky povyšujú do zaujímavých osudov. V texte Moje názory na poviedku autor píše: „Poviedka by vždy mala byť odrazom nášho vlastného myslenia a trápenia. Pekné na nej je to, ak čitateľ uzná, že aj on mal podobné trápenie alebo radosť."

Kniha je súhrnom krátkych esejistických postrehov, zamyslení, úvah, kritík a pochvál mnohých prečítaných kníh pôvodnej slovenskej aj prekladovej literatúry. Tieto poznámky "akoby na okraj prečítaného" približujú Slobodov priamočiary a autentický spôsob myslenia a poukazujú na tri hlavné zdroje spisovateľovho záujmu: filozofiu, náboženské myslenie a beletriu.

Autorove poviedky vzbudzujú radostné očakávanie. Tak je to i v tomto prípade. Znovu si uvedomíme, aký neopakovateľný je štýl tohto autora. Vždy nás príjemne prekvapí. Mnohé polohy a situácie, v ktorých sa ocitajú svojrázne Slobodove postavy a postavičky obdivuje akoby sme sa v nich videli.

Balada o láske a smrti. Príbeh podľa skutočnej udalosti. Poviedku Rudolfa Slobodu Orestea uverejnenú v literárnom týždenníku Kultúrny život v roku 1967 si všimol režisér Štefan Uher a navrhol Albertovi Marenčinovi napísať literárny scenár. Scenár bol schválený, súhlasil s ním aj Rudolf Sloboda, ale sa nerealizoval a skončil v trezore. Jeho autor v politických previerkach neprešiel a v roku 1972 musel zo Slovenského filmu odísť a dvadsať rokov nesmel publikovať.

Nedokončený román.

Kniha esejí v ktorej autor interpretuje sám seba – objasňuje svoje poetické i noetické inšpirácie, očarenie filozofickou lektúrou rôznych období i stále diskutovanú autobiografickosť svojich prác.

Autobiografická próza, zážitky z detstva a mladosti.

Jediná zbierka básni tohto autora.

Román Krev jsem psal rychle. Neměl jsem žádný přesný plán. Snažil jsem se popsat duševní stav úředníka, kulturního pracovníka, který po listopadu 1989 zjistil, že je odepsaný, odstavený; jeho frustrace nespočívá jen v politickém krachu, ale také v poznání, že se stal starcem. Nejprve ho samotné zestárnutí začne zajímat, má k němu takový zvláštní vztah. Je pro něho důvodem, aby byl naštvaný na mladé lidi, i na příbuzné, kteří ještě nejsou na jeho platformě. Pochopí, že jeho vztahy se ženami byly nedorozuměními, a má radost, že sex už ho navždy vysvobodil ze svých ostnů. Přehodnocuje také pracovní stránku svého života. Byl ideologem a nemůže se smířit s pocitem, že dělal nějaké chyby. Komunistický režim považoval za normální, stabilní, nevyvratitelný. Nová doba, jaro 1990, zaútočí na jeho iluze a starý pán přeci jen zapochybuje, a i to jen částečně, o svém životě a zaměstnání, kde jeho povinností, ale i radostí bylo budování slovenské kultury. Neměl nejmenší pochybnosti o tom, že naše kultura je v pořádku, nechápal, k čemu nám revoluce byla. Tyto tíživé úlohy jsou v románu propleteny – aspoň jsem se o to snažil – „lyrickými“ pasážemi, příjemnými sny, vzpomínkami na dětství. Ale pochybnosti jako rakovina hlodají kdysi silného muže.

Rudolf Sloboda